Koník modrokrídly

Koník modrokrídly (Oedipoda caerulescens) je stredne veľký druh koníka, ktorého si človek zvyčajne všimne až vtedy, keď ho vyplaší. Vďaka kryciemu sfarbeniu dokonale splýva s podkladom a zhora často pripomína malý kúsok skaly alebo kamienok. Najčastejšie je sfarbený do svetlo-siva s rôznymi tmavšími odtieňmi, niekedy až do hneda či hrdzavo-červena. Pri lete však prekvapí výraznými modro sfarbenými blanitými krídlami s čiernym priečnym pruhom, ktorý sa tiahne cez celé krídla. Krídla sú približne rovnako dlhé ako telo a presahujú koniec bruška len o niekoľko milimetrov. Koník modrokrídly je veľmi dobrý letec a obe pohlavia majú plne vyvinuté krídla.

Koník modrokrídly (Oedipoda caerulescens) obýva najmä suché a teplé miesta, ako sú piesčiny, kamenisté svahy či riečne náplavy. Typické sú preň lokality s veľmi riedkym vegetačným pokryvom a dostatkom slnečného žiarenia. Samičky kladú vajíčka do pôdy v balíčkoch nazývaných ootéky. Vajíčka prezimujú a počas teplých jarných mesiacov (apríl – máj) sa z nich liahnu mladé jedince – nymfy. Tie postupne rastú a po niekoľkých zvliekaniach sa menia na dospelé koníky. S dospelými jedincami sa najčastejšie stretávame počas leta, približne od júna do septembra. Koník modrokrídly je bylinožravý druh, ktorý sa živí rôznymi druhmi bylín a tráv.

Koník modrokrídly (Oedipoda caerulescens) sa prirodzene vyskytuje na slnečných a otvorených stanovištiach, no často sa mu darí aj na človekom vytvorených lokalitách, kde by mnohé iné druhy hmyzu neprežili – napríklad na rozpálených štrkových násypoch, v lomoch či pieskovniach. Takéto miesta svojimi podmienkami pripomínajú prirodzené prostredie koníka, a preto môže človek ich vytváraním nepriamo prispievať k šíreniu tohto druhu.

Koník modrokrídly sa veľmi podobá na koníka belasokrídleho (Sphingonotus caerulans). Oba druhy dokonale splývajú s podkladom a zhora často pripomínajú malý kúsok skaly alebo kamienok. Pri vyplašení vzlietnu a práve vtedy sa dajú najľahšie rozlíšiť podľa sfarbenia krídel. Kým koník modrokrídly má modré krídla s čiernym priečnym pruhom, koník belasokrídly má svetlomodré krídla bez čierneho pruhu. Oba druhy sú výbornými letcami. Pri vyrušení dokážu odletieť aj niekoľko metrov. Koník belasokrídly často preletí ešte väčšiu vzdialenosť než koník modrokrídly a počas letu neraz urobí charakteristickú kľučku, ktorou sa snaží zmiasť narušiteľa.

Koník modrokrídly (Oedipoda caerulescens) nie je na Slovensku ohrozeným druhom. Ide o pomerne častý a hojný druh s pravidelným výskytom až do približne 1300 m n. m.