Objavte fascinujúci svet
rovnokrídlovcov
Záhoria

Rad Orthoptera, teda rovnokrídlovce, patrí medzi najrozmanitejšie skupiny hmyzu vôbec. Na svete je známych približne 27 000 druhov, ktoré sa vyskytujú na všetkých kontinentoch okrem polárnych oblastí. Rovnokrídlovce sa delia na dve veľké skupiny: kobylky (Ensifera) a koníky (Caelifera). Skupina kobylky (Ensifera) zahŕňa približne 15 000 druhov, medzi ktoré patria kobylky (Tettigoniidae), svrčky (Gryllidae) a krtonôžky (Gryllotalpidae). Skupina koníky (Caelifera) zahŕňa napríklad typické koníky (Acrididae) a koníčky (Tetrigidae) – drobné druhy viazané najmä na vlhké biotopy. Spolu je dnes známych približne 12 000 druhov koníkov.

Názov rovnokrídlovce pochádza z gréčtiny a odkazuje na tvar krídel. Skladá sa z dvoch slov: orthos (rovný) a pteron (krídlo) – Orthoptera, čo v preklade znamená „rovnokrídlovce“. Krídla sú v pokoji zložené strechovito ponad telo, pričom predné krytky sú pevnejšie a rovné (odtiaľ pomenovanie rovnokrídlovce), zatiaľ čo zadné krídla slúžia na lietanie. Najvýraznejším znakom rovnokrídlovcov sú dlhé, skákavé zadné nohy, vďaka ktorým dokážu rýchlo unikať pred nebezpečenstvom a obratne preskakovať z trávy na trávu. Ďalším nápadným prejavom tejto skupiny je ich spev (stridulácia) – zvuky vznikajúce trením častí tela o seba. Tieto charakteristické zvuky neodmysliteľne patria k atmosfére letných dní a večerov a pre mnohých z nás sú symbolom prázdnin, slnka a zelených lúk.

Rovnokrídlovce sú pozoruhodné svojím správaním, a to v období rozmnožovania. Kým väčšina samcov spieva, niektoré samce pri dvorení predvádzajú doslova akrobatické výkony – napríklad „stojku“, kým iné ponúkajú samičkám darčeky v podobe výživných spermatofórov. Každý druh má svoj vlastný spôsob, ako zaujať a získať partnera.

Kobylky, koníky a svrčky sú významnou súčasťou všetkých trávnatých prostredí, akými sú napríklad lúky, pasienky či okraje lesov. Predstavujú nezastupiteľný článok potravových reťazcov – slúžia ako dôležitý zdroj potravy pre vtáky, plazy, cicavce, ale aj pre iný hmyz. Ich hojnosť a druhová rozmanitosť zároveň odrážajú kvalitu prostredia, a preto patria medzi cenné bioindikačné skupiny pri hodnotení zdravia krajiny.

Na prvý pohľad sa kobylky a koníky môžu zdať ako rovnaký hmyz – skáču, cvrlikajú a patria medzi rovnokrídlovce (Orthoptera). Keď sa však pozrieme bližšie, zistíme, že sa v mnohých znakoch odlišujú.

Kobylky (Ensifera) majú typicky dlhé, tenké tykadlá, ktoré môžu byť dokonca dlhšie než celé ich telo. Samice nesú na konci bruška dlhé, mečovité kladielko, ktorým kladú vajíčka do pôdy alebo do rastlinných pletív. Ich sluchové orgány – nazývané aj tympanálne orgány – sa prekvapivo nenachádzajú na hlave, ale na predných nohách, konkrétne na holeniach. Zaujímavý je aj spôsob, akým kobylky „spievajú“. Na rozdiel od koníkov vydávajú zvuk trením predných krytiek o seba, pričom na jednej z nich sa nachádza drobný hrebienok, ktorý vytvára charakteristické cvrlikanie – často ho počuť z korún stromov či z hustých krovín. Kobylky sú väčšinou súmračné až nočné tvory, preto ich spev sprevádza najmä teplé letné večery. V potrave nie sú veľmi vyberavé – niektoré druhy sú bylinožravé, kým iné si občas spestria jedálny lístok drobnejším hmyzom.

Koníky (Caelifera) sú naopak dennými príbuznými kobyliek. Majú krátke tykadlá a nenápadné, krátke kladielko, keďže svoje vajíčka kladú väčšinou priamo do pôdy. Ich sluchové orgány sa nenachádzajú na nohách, ale na bokoch prvého článku bruška. Zvuk vydávajú odlišným spôsobom – trú zadnými nohami o krytky, čím vzniká známe cvrlikanie koníkov v letnej tráve. Koníky bývajú väčšinou sivé, hnedé alebo žltkasté, čo im pomáha splývať so suchou vegetáciou. Sú bylinožravé a aktívne najmä cez deň.

Typické letné „cvrlikanie“ kobyliek a koníkov nie je len náhodný zvuk z trávy, ale výsledok precízneho mechanizmu nazývaného stridulácia. Ide o spôsob, akým hmyz vydáva zvuky trením častí svojho tela o seba – najčastejšie krytiek alebo zadných končatín (stehien) o krytky. Na krytkách alebo stehnách sa nachádza špeciálna plocha s hrebienkom alebo zúbkami, ktoré hmyz trie – čím vzniká chvenie a tým aj známy zvuk – cvrkot. Okrem samotných hrebienkov a zúbkov sa na tvorbe zvuku podieľa aj špeciálna žilnatina krídiel. Tá slúži ako rezonančná plocha, ktoré zosilňuje vzniknuté vibrácie, podobne ako telo hudobného nástroja. Zaujímavé je, že tvar, počet a rozloženie zúbkov a žilnatiny sú druhové špecifické. Každý druh kobylky či koníka má svoj jedinečný „zvukový podpis“. Práve podľa cvrkotu sa samce a samice rozpoznávajú a dorozumievajú počas dvorenia. Preto je stridulácia dôležitou súčasťou ich správania a reprodukcie.

Hoci sú kobylky a koníky pomerne nápadné – skáču, cvrlikajú a občas pristávajú človeku aj na ramene – patria medzi neškodné skupiny hmyzu. Napriek svojmu zdanlivo „ozbrojenému“ vzhľadu nemajú v úmysle nikomu ublížiť. Najčastejším omylom je predstava, že dlhé kladielko samíc kobyliek je akýsi bodák alebo žihadlo. V skutočnosti ide o neškodný reprodukčný orgán, pomocou ktorého samička kladie vajíčka do pôdy alebo do rastlinných pletív. Kladielko je pevné, niekedy mečovito tvarované, no úplne neškodné – nedokáže prepichnúť ani ľudskú pokožku ani spôsobiť poranenie.

Väčšina druhov kobyliek a koníkov nehryzie a pri stretnutí s človekom sa snaží čo najrýchlejšie odskočiť do bezpečia. Ak sa cítia ohrozené, niektoré druhy sa pokúsia narušiteľa odradiť tým, že vypustia kvapku tekutiny – ide o vyvrhnutý obsah žalúdka, ktorý je úplne neškodný. Len niektoré väčšie druhy, ako napríklad kobylka hryzavá (Decticus verrucivorus) alebo kobylka zelená (Tettigonia viridissima), môžu v extrémnych situáciách, napríklad pri pevnom zovretí v ruke, citeľne uhryznúť. Ani v takom prípade však nejde o nič nebezpečné – ich hryznutie nezanecháva poranenie ani podráždenie pokožky. V skutočnosti sú kobylky a koníky hmyz, ktorý môžeme s pokojom obdivovať – nie je sa čoho báť.