Dva nové druhy koníkov z pieskov Záhoria

Je známe, že viate piesky Záhoria patria medzi najpozoruhodnejšie prírodné fenomény regiónu. Pieskové duny, ktoré miestami pripomínajú malú slovenskú púšť, vznikli navievaním piesočného materiálu počas doby ľadovej. Menej si však uvedomujeme, že väčšina z nich bola postupne zničená poľnohospodárskou a lesohospodárskou činnosťou a na mnohých miestach ich dnes nahradili monokultúry borovice lesnej. Posledné zachované kúsky tejto „púštnej divočiny“ prežívajú najmä vo vojenských priestoroch, paradoxne aj vďaka dlhodobej vojenskej činnosti.

V roku 2026 nám tieto duny vydali zo svojho bohatstva dva nové druhy rovnokrídlovcov pre faunu Záhoria. Práve na týchto slnkom rozpálených miestach nás počas mimoriadne horúceho a suchého leta čakali dva výnimočné nálezy rovnokrídlovcov – koník dlhonohý (Acrotylus longipes) a koník zimný (Acrotylus insubricus). Oba patria do rodu Acrotylus, ktorý na Slovensku zastupuje veľmi zriedkavú skupinu teplomilných koníkov viazaných predovšetkým na suché, otvorené a piesočnaté biotopy. Obľubujú biotopy s jemným substrátom, do ktorého sa počas noci alebo nepriaznivých podmienok dokážu zahrabať. U koníka zimného bolo dokonca zaznamenané aj prezimovanie dospelých jedincov, čo je pre túto skupinu hmyzu v našich zemepisných šírkach výnimočný jav.

Ako prvý nás prekvapil koník dlhonohý (Acrotylus longipes) ktorý bol na Slovensku doposiaľ známy len z troch lokalít na východe krajiny. Vzácny je aj v rámci Európy – poznáme ho len z roztrúsených, často navzájom izolovaných lokalít a o jeho biológii stále vieme pomerne málo. Po vyrušení nápadne vzlietne a odhalí žltkasté zadné krídla. Jeho let je pritom veľmi charakteristický: často urobí vo vzduchu oblúk späť a podobne ako motýľ pristane prekvapivo blízko miesta, z ktorého vzlietol.

O niekoľko dní neskôr pribudol na inej lokalite aj koník zimný (Acrotylus insubricus), ďalší teplomilný druh, ktorého ťažisko rozšírenia leží v oblasti Stredozemného mora. Od podobného koníka dlhonohého sa odlišuje robustnejšou stavbou tela a nápadnými červeno-oranžovými zadnými krídlami. Zo Slovenska boli jeho nálezy doposiaľ známe takisto najmä z východnej časti krajiny, kde sa miestami vyskytuje spoločne s koníkom dlhonohým.

Oba druhy dosahujú v strednej Európe severný okraj svojho rozšírenia. Ich nové nálezy na Záhorí preto predstavujú významné rozšírenie známeho výskytu smerom na západ a zároveň ďalší dôkaz mimoriadnej hodnoty tunajších pieskových biotopov. A nielen to. Okrem dospelých jedincov sme na lokalitách pozorovali aj nymfy, čo je cenným dôkazom toho, že minimálne koník dlhonohý sa tu už úspešne rozmnožuje. Je viac než pravdepodobné, že tento druh osídlil danú lokalitu dávnejšie a našej pozornosti až doteraz unikal.

Budúcnosť oboch druhov je však neistá. Ich prežívanie závisí od zachovania otvorených pieskových dún, ktoré na Záhorí rýchlo miznú v dôsledku rozorávania, zarastania a zalesňovania borovicou lesnou. Spolu s poslednými zvyškami psamofilnej (pieskomilnej) vegetácie tak ubúda aj životný priestor týchto vzácnych koníkov.

-jasoň-