Koník zimný

Koník zimný (Acrotylus insubricus) je stredne veľký a štíhly druh. Základné sfarbenie je sivé až sivohnedé a v porovnaní s inými koníkmi otvorených suchých stanovíšť je menej variabilné. Typickým znakom sú tri tmavé škvrny na hornej strane zadných stehien a dlhé, husté ochlpenie na spodnej strane tela a na nohách. Na štíte sa takmer vždy nachádza biela škvrna s tmavým lemovaním. Krytky presahujú kolená zadných končatín. Báza zadných krídel je oranžovočervená a ohraničená hnedým polmesiacovitým pásom. Smerom ku koncu sú zadné krídla priehľadné a len ojedinele sa na nich objavujú tmavé škvrny.

Koník zimný (Acrotylus insubricus) obýva veľmi suché a teplé biotopy s riedkym vegetačným krytom. Vyskytuje sa najmä na piesočnatých, ale aj štrkových plochách, niekedy aj na svahoch s vápenatým podložím. Pri nevhodných teplotných podmienkach sa zahrabáva do piesku. Ako napovedá jeho slovenský názov, v podmienkach Slovenska dokáže prezimovať v štádiu dospelého jedinca. Prvé aktívne jedince boli na východnom Slovensku pozorované už vo februári.

Koník zimný (Acrotylus insubricus) je výborný letec, preto jeho prítomnosť odhalíme skôr priamym pozorovaním než šmýkaním vegetácie. Po vyrušení nápadne vzlietne, pričom odhalí oranžovočervené zadné krídla s tmavým polmesiacovitým pásom, a po krátkom lete opäť zosadne. V porovnaní s ďalšími koníkmi obývajúcimi piesočnaté prostredia – koníkom modrokrídlym (Oedipoda caerulescens), ružovokrídlym (Calliptamus italicus) či belasokrídlym (Sphingonotus caerulans) – pôsobí pri lete pomerne ľahko a obratne. Samce nevábia samičky spevom. Známe sú len veľmi nenápadné kontaktné zvuky, ktoré jedince vydávajú pri vzájomnej komunikácii. Od podobného koníka dlhonohého (Acrotylus longipes) sa koník zimný odlišuje robustnejšou stavbou tela a odlišným sfarbením zadných krídel.

Koník zimný (Acrotylus insubricus) patrí na Slovensku medzi vzácne druhy a o jeho rozšírení zatiaľ vieme pomerne málo. V strednej Európe dosahuje severnú hranicu svojho areálu a vyskytuje sa tu len v niekoľkých populáciách v Maďarsku a na Slovensku. Hoci je voči zmenám prostredia tolerantnejší než jeho veľmi vzácny príbuzný koník dlhonohý (Acrotylus longipes), aj na Slovensku zostáva úzko viazaný hlavne na piesočné biotopy. Na Záhorí bol prvýkrát zaznamenaný až v roku 2026. Podobne ako pri koníkovi dlhonohom je aj jeho budúcnosť neistá, pretože závisí od zachovania pieskových dún. Tie na Záhorí postupne zanikajú v dôsledku rozorávania a následného zalesňovania borovicou lesnou. Spolu s poslednými zvyškami psamofilnej vegetácie tak mizne aj životný priestor tohto vzácneho koníka.